Kazuistické ukážky I.Použitie externalizácie v terapii fóbiePhDr. Eva LinhováExternalizácia je jednou z techník naratívneho prístupu v terapii, ktorý vznikol na prelome 80-tych a 90-tych rokov nášho storocia a je jedným zo smerov systemického prístupu. Hlavnými predststavitelmi a zakladatelmi naratívneho prístupu sú David Epston z Nového Zélandu a Michael White z Austrálie (White, Epston, 1990). Jeho základnou ideou je, že ludia nie sú to, co ich problémy, že ich tažkosti sú sociálne a osobné konštrukcie. Že teda osoba nie je problém (-ová), ale problém je problém (-ový) (O´Hanlon, 1997). V snahe dat svojmu životu zmysel, sú ludia postavení tvárou v tvár úlohe usporiadat prežité udalosti do casových sekvencií tak, aby získali súvislý obraz seba a okolitého sveta. K získaniu takéhoto obrazu je nutné spojit do lineárnej sekvencie jednotlivé udalosti z minulosti a z prítomnosti a tie, ktoré sú ocakávané v budúcnosti. Taký obraz môže byt oznacovaný ako príbeh, narácia ( z lat. narratió - rozprávanie, príbeh, poviedka), alebo seba- rozprávanie (Gergen a Gergen in White, Epston, 1997). Clovek je však ovela viac, než akýkolvek príbeh, ktorý si o sebe rozpráva. Jeho životná skúsenost je omnoho bohatšia. Vždy existujú ešte pocity a prežité skúsenosti, ktoré nie sú zahrnuté v dominantnom príbehu. Narácie ci ludské príbehy, ktoré strpcujú ludom život, spôsobujú ustrnutie ich života. Pri naratívnej terapii ide o prerozprávanie príbehov klientov, dajú sa im nové významy, ich súkromné príbehy im prestanú predpisovat ako majú vnímat svoju identitu (White, 1997). Naratívny terapeut rozvíja spoluprácu s klientom v snahe nájst v jeho živote také argumenty, ktoré by umožnili klientovi vytvorit si o sebe iné, alternatívne, menej bolestivé príbehy a ktoré ho ukazujú ako dostatocne kompetentného vydržat, bránit sa ci uniknút z vplyvu alebo tyranizácie zo strany problému. Externalizácia, ako najznámejšia technika tohto prístupu, ponúka spôsob pohladu na klientov ako na tých, ktorí sú pohltení a teda súcastou symptómu. Toto vytvára možnost vybrat si aký si vytvoria vztah k problému (White, 1997). Je dobré ju používat u klientov, u ktorých je identita silne zviazaná s problémom (úzkosti, fóbie, depresie a p.). Externalizujúci rozhovor rozhodne nie je bežným rozhovorom, pôsobí znacne exoticky, z dôvene známych vecí (pre klienta) robí veci neobycajné, zvláštne (White, l997). Implicitné externalizovanie, nie ako samostatnú techniku, ale ako súcast iných techník, používa napr. logoterapia (tzv. sebadištancovanie ako prvý krok pri technike zmeny postojov, ked klient si sám seba má predstavit ako neúzkostného a mimo seba svoju úzkost), alebo gestalt-terapia (ked sa napr. klient rozpráva so svojou úzkostou). Externalizujúci rozhovor v naratívnom prístupe prebieha v týchto krokoch (uvedené zjednodušene):
So svojím problémom "prílišnej bojazlivosti" sa na mna obrátila 17;5 rocná študentka strednej školy. Charakterizovala sa, že je od malicka bojazlivá, precitlivelá, placlivá. Jej matka ju zvykla utešovat tým, že v mladosti tiež bývala taká, ale v dospelosti sa toho zbavila, "vyrástla z toho". Klientka však už nechcela cakat, kým tiež z toho "vyrastie". Problémy s "bojazlivostou" ju sužovali už niekolko rokov, v poslednom období 2 - 3 rokov sa výrazne stupnovali. Išlo o študentku 4.rocníka strednej školy, kde prospievala s výborným prospechom, plánovala štúdium na VŠ. Pochádzala z usporiadanej rodiny stredoškolsky vzdelaných rodicov, staršia 20 - rocná sestra už bola samostatná, bývala mimo rodiny. Fyziognomicky pôsobila klientka na mna, vzhladom k svojmu veku, ako trochu mladšia. Spoluprácu sme nadviazali velmi rýchlo, jej motivovanost pre riešenie problému sa mi zdala velmi intenzívna, odmietala jeho podcenovanie (napr. pripustit, že podobný problém možno majú aj iní). Na moje otázky reagovala velmi bystro, pohotovo, výstižne verbalizovala. Klientka spociatku popisovala svoj problém vágne - že sa všetkého laká, hlavne ked bola doma sama. Intenzitu svojho problému oznacila na 10 - bodovej škále ( kde 10 je maximálna intenzita problému a 0 je vymiznutie problému) na stupni 7 - 8. Zacali sme skúmat, kedy, kde a ako sa jej bojazlivost, ci strach prejavovali. Postupne sme prišli na to, že cez den tento problém nepocitovala, zacal sa prejavovat, ked sa zotmelo. Nie, ked bola vonku, na ulici, ale ked vchádzala domov do brány, v ktorej bola tma a potom v byte. Najviac vtedy, ked bola doma sama, alebo ked si už rodicia lahli spat a ona ešte bola hore. Velmi sa bála vtedy íst do kúpelne, do kuchyne a potom naspät do svojej izby. Na otázku, co najhoršie by sa jej mohlo stat, odpovedala, že by ju nieco mohlo uchmatnút za nohy. Bála sa sprchovat, lebo mala pocit, že je nieco pod vanou a cíha na nu. Bála sa íst do kuchyne, lebo nieco bolo pod kuchynským stolom. Najhoršie bolo prebehnút cez tmavú chodbu, v jej izbe však tiež nebolo bezpecne - to "nieco" bolo pod postelou. Ked si išla lahnút do postele, musela okamžite zdvihnút nohy, aby ju "to" za ne nechytilo, a rýchlo sa zakryt prikrývkou od hlavy po päty. Tam bola v bezpecí. Tu mi sama klientka ponúkla externalizáciu - bolo tu "Nieco".Už tu nebola "bojazlivá", ci "úzkostná klientka". To, že klientka pri konzultácii niekolkokrát zdôraznila, že má bohatú predstavivost a fantáziu a že si všelico predstavuje, bolo pre mna dobrým znamením, že môžeme týmto smerom pokracovat. Zacali som pátrat po tom, ako vlastne to "Nieco" vyzerá. Zistili sme, že má obrovské zakrvavené ruky, beztvaré telo a odpornú zohyzdenú tvár. Dalej sme sa pokúšali dat tomu tvorovi meno. Po urcitom váhaní jej klientka dala meno Obluda. Dalej sme hovorili len o Oblude, (teda nie o bojazlivosti, strachu ), kde býva (na chodbe v šatníku), kedy vychádza z úkrytu (ked sa zotmie), kedy si na klientku najviac trúfa (ked je sama a ked rodicia spia), z coho žije (z jej strachu), z coho má najväcšiu radost (ked sa klientka velmi bojí) atd. Dalej sme sa zamerali na odhalovanie slabých miest Obludy. Zistovali sme ako je možné, že si netrúfne na mamu (lebo sa jej nebojí), podla coho to pozná (netrasie sa, nezakrýva sa vankúšom, nehovorí "bojím sa !"). Tu sme prišli k poznaniu, že klientka priamo neverbálne i verbálne dá Oblude najavo, že z nej má strach ("Ved ja jej to nielen ukážem, ale rovno poviem!" skonštatovala užasnuto). Bolo potrebné ešte preskúmat co Obluda nemá rada, co jej prekáža, uberá na sile (nemá rada zvuky, pustené rádio, hlasný hovor, spev ). Na záver konzultácie sme si ešte skúšali predstavit, co bude s Obludou dalej, ked ju už teraz tak dobre poznáme, ked už to nie je to tajomné "Nieco". Ja som vyslovila domnienku, že bude mat už asi tažký život a ktovie, ci to vôbec prežije, kedže odhalené tajomstvo zvykne strácat svoju moc. S klientkou sme sa dohodli na dalšej konzultácii o dva týždne. Prvé klientkine slová, ktoré vyslovila pri druhej konzultácii boli : "Pani doktorka, ja tomu nemôžem uverit, ale ona (Obluda) zmizla! Klientka referovala, že ešte prvé dva dni po konzultácii pocitovala svoj problém, na už spomínanej stupnici, na stupni intenzity 4 - 5, po piatich dnoch zmizla Obluda úplne. Spontánne dodala, že teraz (pri druhej konzultácii) je problém na 0 - 1. Dalšiu konzultáciu klientka nežiadala. V prípade potreby sa mala so mnou telefonicky skontaktovat. ZáverKlientka absolvovala celkovo tri sedenia. Popísaný externalizujúci rozhovor sa uskutocnil na prvom stretnutí. Na druhom stretnutí v podstate klientka referovala o úspechu, ktorý sa jej podarilo dosiahnut. Kedže motívy klientov, zo systemického hladiska, sú nám v zásade nepoznatelné, môžem sa len domnievat, na základe nášho rozhovoru, že si klientka prišla po ocenenie a možno i potvrdenie viery v stálost tejto zmeny do budúcna. Na tomto stretnutí som opatrne upozornila na istú kolísavost každej zmeny, ale zároven som klientku splnomocnila ako kompetentnú zvládat svoje tažkosti v budúcnosti, s odvolaním sa na jej neobycajný úspech. Po náhodnom stretnutí po 8 mesiacoch, bola klientka pozvaná ku katamnestickému rozhovoru, s ktorým súhlasila. V katamnestickom rozhovore som zistila, že intenzita jej tažkostí, kôli ktorým ma prvýkrát vyhladala, sa pohybuje v pásme 1 - 3 (vid vyššie spomínaná stupnica intenzity problému), ked sa „to zhoršuje, vie si s tým poradit". (Co viac by si terapeut mohol želat!?) To, co klientka „skutocne prežívala" pocas terapeutických sedení, co robila medzi nimi, ako „spracovávala" terapeutickú intervenciu pocas i mimo stretnutí, som ako systemicky orientovaná pomáhajúca pracovnícka (terapeutka, poradkyna) nemala ambíciu zistovat, kedže z konštruktivistického hladiska (konštruktivizmus - filozofický základ systemického prístupu) to ani nie je možné...To je však už iný príbeh. Literatúra
|
|